Príbeh Krvi - Prológ,1.časť

14. listopadu 2011 v 14:09 | Reithar |  Príbeh Krvi
Úplný úvod do tohto príbehu...je dosť možné, že tento prvý diel je možno mierne nudný, no hneď od ďalšieho to začína byť akčnejšie :DD



Prológ
Damien bol synom miestneho šľachtica. Bol to čestný, milý a pohľadný mladík, za ktorým sa šli roztrhať všetky kňažné v okolí niekoľkých míl, no i keď ho jeho otec nabádal, aby si konečne vybral vyvolenú, dokonca mu aj hrozil, že mu ju vyberie on, Damien sa do ženby ani najmenej nehrnul. Vedel, že ak by sa oženil, mohol by sa naveky rozlúčiť so svojim vlastným svetom, ktorý sa stával tým jediným čo ho držalo nad vodou...a pritom to bola spolovice číra fantázia. Ťažko by našiel dosť chápavú ženu na to aby tolerovala jeho zvláštnu povahu takmer neustále opradenú akýmsi neznámym a tajomným rúškom temnoty. Jedna z mála vecí čo dokázala túto temnotu pretrhnúť bola takmer každodenná vychádzka na neďaleké polia ležiace na okraji lesa, pokryté sviežou zeleňou a v noci mágiou všetkých hviezd, kde sa schádzal s krásnou Vivienn, ktorá bývala na zámku za lesom. Jej a Damienov otec sa dostali do sporu a nielen ich deti cítili vo vzduchu horké napätie, akoby sa blížila pohroma. Vivienn bola jediná, kto dokázal tolerovať Damienovu povahu, ba čo viac, dokázala ju mať nadovšetko rada. Už od detstva boli dobrými priateľmi a ako sa z Vivienn stala žena a z Damiena muž, začali k sebe cítiť i čosi oveľa viac ako obyčajné detské priateľstvo. V jednej chvíli dokonca i dúfali, že by mohli stráviť život spoločne, bez komplikácii a so súhlasom otcov, no ako náhle táto nádej prišla, tak sa i náhle rozplynula, za jeden jediný deň. Nikto netušil prečo sa ich otcovia z ničoho nič tak hlboko odcudzili, ba čo viac, začali sa nenávidieť. Odvtedy sa Vivienn a Damien stretávali na poliach. Objavili tam starú chalúpku, kde pravdepodobne kedysi prebýval nejaký pustovník a čas od času tam spoločne snívali o tom aké by bolo žiť spoločne...presne ako v ten osudný deň.

Bol pokojný jesenný večer. Zo stromov ešte nestihlo opadať všetko lístie a tak les prikrytý karmínovou žiarou zapadajúceho slnka pôsobil ako zahalený do krvavého závoja. Ako sa stmievalo, po sviežej poľnej tráve sa začínal plaziť zlovestný mráz, avšak Vivienn a Damienovi to v tej chvíli bolo úplne jedno. V spoločnom objatí sa chúlili pod tlstou bielou kožušinou pri malom, ale horúcom ohníčku.
"Damien?" šepla Vivienn po chvíli s mierne nešťastným výrazom na tvári a hlavu si položila na jeho hruď.
"Hm?"
"Aké myslíš že by to bolo?"
"Čo konkrétne máš na mysli?" spýtal sa a s pohľadom upretým kamsi do stropu ju začal monotónne hladiť po chrbte.
"Život...náš spoločný život..." odpovedala s neskrývaným žiaľom a objala Damiena tuhšie. Ten si smutne povzdychol.
"Krásne...predstav si to...bývali by sme v domčeku ako je tento, bez starostí a útrap. Mali by sme dve krásne deti s nádhernými očami ich matky..."
"...a úsmevom ich otca." Skočila mu do reči Vivienn a zasmiala sa.
"Možno." Opätoval jej úsmev Damien. "Cez deň by som chodil na lov, ty by si sa starala o dobytok a domácnosť, večer by sme si všetci spoločne sadli k pečenej divine, čo som ulovil, rozprávali by sme si starobylé príbehy a napokon by sme uložili deti spať."
"A ja by som mohla každý večer zaspávať v tvojom objatí bez strachu z toho čo bude ďalej." Dodala Vivienn smutne a jemne ho pobozkala na krk.
"Je to krásna predstava, no neskutočne bolí, že je to len sen, ktorý sa rozplynie ako náhle otvoríme oči."
"Možno máš pravdu no...asi je to hlúpe, no keď tu takto ležíme, mám pocit, že tá budúcnosť je nám určená a raz sa vyplní. Možno preto že viem, že zajtra ráno sa prebudím na tomto mieste a po tvojom boku."
"Kiežby mohla byť táto noc večná..." šepol Damien a pritisol ústa na jej pery.
"Prečo je osud taký krutý?" šepla a po tvári jej začali stekať slzy.
"Na tom nezáleží...nezáleží na ničom, Vivienn...naveky budem žiť pre teba a nič to nezmení..."
"Naveky je veľmi dlhá doba..." šepla medzi vzdychmi a zaborila prsty do jeho polodlhých čiernych rozcuchaných vlasov.
"Nie dosť..." Chcel povedať, no slová pohltila noc. Vábený neznámymi plameňmi mali pocit akoby spoločne dokázali čokoľvek...akoby spoločná budúcnosť čakala za neďalekým rohom...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 K K | Web | 14. listopadu 2011 v 14:25 | Reagovat

Wow, máš úžasný talent na psaní! Opravdu se to krásně čte, úplně mě to pohltilo a klepu se na další díl jako pes na kost;-) Tleskám a tiše závidím:-)

2 Reithar Reithar | Web | 14. listopadu 2011 v 14:42 | Reagovat

ďakujem veľmi pekne :))

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama